Je pre mňa psychoanalytická psychoterapia vhodná?

Odpovedať na túto otázku nie je jednoduché ani jednoznačné. Psychoanalytická psychoterapia je vo všeobecnosti účinná pri širokom okruhu psychických ťažkostí, neodporúča sa, je tzv. kontraindikovaná, v týchto prípadoch:

• akútny psychotický stav so závažným narušením kontaktu s realitou 
• významne oslabené kognitívne schopnosti a organické poruchy, tzn. predpokladá sa poškodenie funkcií mozgu
• blízky vzťah k psychoterapeutovi a iné okolnosti vplývajúce na etiku práce psychoterapeuta.

Ja považujem efekt psychoanalytickej psychoterapie za obmedzený aj v prípadoch s nízkou motiváciou ku zmene, ako sú napríklad:

• ťažké závislosti na psychoaktívnych latkách s chronickým priebehom,
• ťažké poruchy osobnosti najmä asociálneho typu.

Pri akútnych stavoch (akútna stresová porucha, ťažká depresia, mánia, poruchy príjmu potravy vo fáze ohrozenia života, neodkloniteľné suicidálne myšlienky apod.), je vhodné v prvom kroku preliečenie iným terapeutickým spôsobom (napr. psychofarmaká, hospitalizácia, krízová intervencia apod.) a následne alebo kombinovaná liečba (psychofarmakotrerapia plus psychoterapia). 

Aby mohla psychoanalytická psychoterapia dostatočne dobre fungovať, je podľa mojich skúseností podstatná motivácia klienta k skúmaniu a voľnému vyjadrovaniu svojich myšlienok, pocitov, snov, spomienok, fantázií, v skratke všetkého, čo mu ide na sedení hlavou. Znie to viac menej jednoducho. Na začiatku spolupráce sa však ukazujú rôzne prekážky v mysli klienta, ktoré sú často nesené jeho nevedomou emočnou skúsenosťou. Môže prežívať úzkosť, hanbu, hnev, rôznorodé zatiaľ nepochopiteľné pocity vrátane potreby zvýšenej kontroly nad situáciou na sedení alebo pocitu úplnej zablokovanosti zoči voči psychoterapeutovi. Je na kompetencii, skúsenosti, intuícii a zrejme aj umení psychoterapeuta, ako sa im spoločne podarí táto počiatočná fáza psychoterapie zvládnuť tak, aby proces psychoterapie mohol napredovať.

Aj keď je klient rozhodnutý pracovať na svojich problémoch, pre zahájenie psychoanalytickej psychoterapie je predpokladom určitý záujem a zvedavosť na to, čo sa odohráva v jeho vnútri.

Zjednodušene môžeme povedať, že klient by mal mať po úvodnej konzultácii, nanajvýš po ďalších 3-4 sedeniach pocit, že psychoterapeut mu rozumie, že mu môže dôverovať a mal by byť ochotný prijať psychoterapeutovo pozvanie na cestu spoznávania svojej vnútornej krajiny. Na tejto spoločnej ceste psychoterapeut zaujíma rolu sprievodcu. Nie je expertom, ktorý vopred pozná odpovedi a cestu, ktorou sa má klient dať. Psychoterapeut nepozná terén vnútorného sveta klienta lepšie ako klient sám, naopak, psychoterapeut vstupuje zakaždým do neznámych vôd. Jeho skúsenosti a nikdy nekončiaca prax v putovaní vlastnou krajinou mu však slúžia ako kompas. Je vycvičený v tom, aby poukazoval práve na tie zákutia mysle a duševného života, ktorým sa klient z rôznych dôvodov vyhýba, nevšíma si ich, alebo ich nemôže vidieť. To pochopiteľne u klienta vyvoláva silné obavy, veľakrát je totiž cesta zahalenou hmlou, neoznačená, zatarasená, spustošená, môže viesť cez bezbrehé močariská pocitov alebo siahodlhé pustatiny, môžeme na nej stretnúť množstvo nebezpečných príšer či vnútorných démonov. V prežívaní klienta, ale aj psychoterapeuta sa miestami môže zdať, akoby to bola skôr cesta do podsvetia. Rozhodne sa nejedná o prechádzku ružovým sadom.

Prečo by sa mal vlastne človek na takúto cestu dať?
Z rozprávok a mýtov vieme, že cesta hrdinu nikdy nie je pohodlná a priamočiara, naopak býva strastiplná a vedie vždy cez prekonávanie seba samého. To hrdinovi umožňuje dosiahnuť okrem sľúbených rozprávkových cieľov väčšej zrelosti a integrácie tých stránok jeho osobnosti, ktoré si doposiaľ neuvedomoval. Na konci cesty je iný ako na jej začiatku, zvyčajne sa u neho aktivujú mnohé schopnosti, ktoré dovtedy stagnovali alebo neboli vôbec dostupné. Rovnako tak sa to deje v procesu psychoterapie. Cesta úskaliami sebapoznávania je možná, pretože sa postupne rozvíjajú potrebné schopnosti ku tomu, aby sa dala zvládnuť. Navyše psychoanalytická psychoterapia podporuje rozvoj schopnosti uznať to, čo nie je vedomé, pripustiť i to, čo je ťažké alebo bolestivé vidieť a čo sa takto stáva mennej ohrozujúcim. A podobne ako má hrdina na svojej ceste rôznych rozprávkových pomocníkov, tak hrdina - cestovateľ po svojej vnútornej krajine - klient má k dispozícii psychoterapeutický vzťah. 

Psychoterapeuta môžeme s trochou zveličovania vnímať tiež ako kúzelného pomocníka, ktorý ukazuje smer, keď klient blúdi, poskytuje podporu, keď bojuje so svojimi drakmi alebo sám zo sebou a ktorý má vždy po ruke nejakú účinnú intervenciu. Vďaka týmto až neskutočným schopnostiam môže byť klientmi vnímaný takmer ako čarodej. Pre niekoho dobrý, pre iného zlý, každopádne mocný. Takto to vyzerá, keď sa v psychoterapii rozvinie prenos - klient prenáša nevedomé vzorce vzťahových skúseností na psychoterapeuta, ktorého potom prežíva tak, ako je zvyknutý zo vzťahov s druhými, najmä s rodičmi. Práca s prenosom alebo s tým, čo sa aktuálne deje na sedení medzi klientom a psychoterapeutom je neodmysliteľnou súčasťou psychoterapie. Psychoterapeutický vzťah, aj keď je na spoločnej psychoterapeutickej ceste vystavený množstvu zaťažujúcich testov, by mal toto všetko uniesť. Ja pokladám psychoterapeutický vzťah vystavaný na pocitoch dôvery, bezpečia, vzájomnosti za základnú esenciu dlhodobého procesu uzdravovania sa.

Domnievam sa, že proces psychoanalytickej psychoterapie môže byť príliš frustrujúci v prípadoch, keď klient očakáva rýchle zmeny, zaručené rady, všemožné techniky, "opravy", hľadá utešenie, vedenie a zásahy do života zo strany psychoterapeuta ako autority. Psychoanalytický psychoterapeut by sa do takejto role nemal stavať, aj klient možno bude mať potrebu prisúdiť mu takéto postavenie voči sebe samému. To samo o sebe nie je prekážkou pre psychoterapiu, naopak to môže byť materiálom, ktorému je dôležité spoločne porozumieť. Tak ako iným vzorcov vzťahov, ktoré sa na sedeniach odohrávajú. Úlohou psychoterapeuta je pomáhať klientovi prepracovávať tieto zaužívané vzorce správania, emočného reagovania a myslenia. Na strane klienta záleží do určitej miery na jeho schopnosti vhľadu a rozmýšľaní aj nad sebou a svojím životným príbehom aj z iných perspektív. Tým sa vraciam k otázke indikácie a motivácie k psychoanalytickému spôsobu práce. Bez ohľadu na charakter ťažkostí klienta s ktorými prichádza na úvodnú konzultáciu a prípadné prvotné obavy, očakávam od klienta odhodlanosť k úprimnosti a pravdivosti pri objavovaní neuvedomovaných a možno aj obávaných aspektov samého seba. Usilujem sa, aby klient nadobudol pocitu vlastnej kompetencie niečo zmeniť a prevziať zodpovednosť za vlastné rozhodnutia a tak aj za svoj život. Aby na konci našej spoločnej cesty bol schopný kráčať svojou vlastnou cestou posilnený väčším porozumením pre seba.

A aby som sa vrátila k titulnej otázke - ak máte pocit, že metafory v tomto článku Vás oslovili, že spôsob môjho myslenia a uchopovania problémov je Vám blízky, sympatický, či ste dokonca dostali chuť a odvahu vydať sa na dobrodružnú cestu sebapoznávánia, myslím, že môžeme predbežne odpovedať: áno, psychoanalytická psychoterapia by pre Vás mohla byť vhodným prístupom.